RASTLINY 

Podľa fytogeograficko-vegetačného členenia od Plesníka (2002) zaraďujeme Vysoké Tatry do ihličnatej zóny a v rámci nej vyčleňujeme okres Tatry s podokresom Vysoké Tatry (viď tabuľka).

Ihličnatá zóna zaberá centrálnu najvyššiu časť Západných Karpát (Baláž a i., 2007). Zahŕňame do nej Tatry, severné úbočie Nízkych Tatier, Liptovskú, Popradskú a Hornádsku kotlinu. Všetky tieto oblasti majú osobitú vegetáciu. Dominantné sú smrečiny (Eu-Vaccinio-Piceion), ktoré vystupujú z kotlín až po hornú hranicu lesa. Na vývratiskách a skalných miestach býva primiešaný smrekovec opadavý (Larix decidua), ktorý je svetlomilnejší ako smrek obyčajný (Picea abies). V nižších polohách kotlín sú rozšírené dubovo-hrabové lesy lipové (Tilio-Carpinenion-Betuli). V nižších nadmorských výškach je vo väčšej miere zastúpená aj borovica lesná (Pinus sylvestris). 

Najvýraznejším okresom horských území a aj celej ihličnatej zóny sú Tatry. Majú najlepšie vyvinutý stupeň alpínskej vegetácie. Vo vertikálnom členení prevládajú smrečiny, miestami so smrekovcami. Vysokotatranský podokres sa vyznačuje úplným nedostatkom bučín, menším výskytom jedlí a naopak zvýšeným výskytom smrečín s výskytom borovice limby (Pino cembrae-Piceetum) a smrekovca opadavého (Lariceto-Piceetum).

Z typických rastlín môžeme vo Vysokých Tatrách nájsť napríklad Horec bodkovaný (Gentiana punctata), Zvonček alpínsky (Campanula alpina), Plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum), Veternicu narcisokvetú (Anemone narcissiflora) alebo Ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon). 

Zvonček alpínsky (Campanula alpina) pri Zbojníckej chate

ŽIVOČÍCHY

Jedlička a Kalivodová (2002) podľa terestrického biocyklu zaraďujú Vysoké Tatry do provincie stredoeurópskych pohorí, podprovincie karpatských pohorí a východokarpatského úseku. V limnickom biocykle patria podľa Hensela a Krna (2002) Vysoké Tatry do atlantickej provincie, v rámci ktorej spadajú do popradského okresu. 

Územie Vysokých Tatier obývajú napríklad živočíchy spoločenstva kosodreviny (Dubcová, 2005). Typickým druhom je stehlík čečetavý (Carduelis flammea), skokan hnedý (Rana temporaria), orol skalný (Aquila chrysaetos) a piskor vrchovský (Sorex alpinus). Nad spoločenstvom kosodreviny nájdeme spoločenstvo alpínskych lúk a holí, ktoré sa viaže na stupeň alpínskej bylinnej vegetácie. Žijú tu predovšetkým svišť vrchovský (Marmota marmota), kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra), rys ostrovid (Lynx lynx), myšiak lesný (Buteo buteo) a srnec hôrny (Capreolus capreolus). Nasleduje spoločenstvo skalných stien a brál, v ktorom sa okrem vyššie spomínaných živočíchov nachádza napríklad aj výr skalný (Bubo bubo). 

Kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) v Malej studenej doline

OCHRANA PRÍRODY

TANAP (Tatranský národný park) je chránené územie vo Vysokých Tatrách. Za národný park bol vyhlásený 18. decembra 1948 (Ondrejka, 2000) ako prvý na Slovensku. Jeho rozloha je 73 800 ha a rozloha ochranného pásma je 30 703 ha (Lacika, 2009). Zaberá podstatnú časť geomorfologického celku Tatry na severnom Slovensku. Na poľskej strane nadväzuje na Tatrzański Park Narodowy. Neoceniteľná hodnota prírody TANAP-u bola dôvodom na jeho zaradenie do siete biosférických rezervácií v rámci programu UNESCO Man and Biosphere. Prispelo k tomu aj to, že v TANAP-e a v jeho ochrannom pásme sa okrem prírodných vyskytuje aj celý rad kultúrno-historických a krajinárskych hodnôt.

TANAP sa rozkladá v najvyššie vyzdvihnutej horskej skupine Západných Karpát. Územie má charakteristické znaky vysokohorskej krajiny, ako je značná nadmorská výška, veľké výškové rozdiely, bohatý výskyt foriem ľadovcového reliéfu - štíty, stupňovité doliny, kary, morény, vodopády a jazerá (plesá) ľadovcového pôvodu. Z floristického hľadiska sa územie TANAP-u vyznačuje veľkou druhovou rôznorodosťou vyšších rastlín a húb. Pestrá floristická skladba je podmienená extrémne rozdielnymi ekologickými podmienkami. Tie sú výsledkom značnej výškovej amplitúdy, pestrého geologického zloženia územia, členitosti reliéfu, ako aj rôznorodosti klimatických, vlhkostných a pôdnych podmienok.

K najvýznamnejším zástupcom flóry patria endemity, subendemity a glaciálne relikty. Vyskytuje sa tam asi 1 300 druhov rastlín, 900 druhov rias a 1 200 druhov lišajníkov a machov. Územie TANAP-u je bohaté aj na živočíšne druhy, ktoré sú viazané na rôzne typy biotopov.

Medzi najvýznamnejších zastúpcov endemických cicavcov patria svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota) a kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra). TANAP ročne navštívi takmer 5 mil. návštevníkov. Sieť turistických chodníkov má dĺžku asi 600 km.

Najväčšie hodnoty tvorí sieť maloplošných chránených území, ktorú predstavuje 27 Národných prírodných rezervácií, 23 Prírodných rezervácií, 2 Chránené Areály, 1 Národná Prírodná Pamiatka a 2 Prírodné Pamiatky s celkovou výmerou viac ako 37 500 ha, čo je takmer 51% územia TANAP-u.

1. BALÁŽ, I. A I. 2007. Biogeografia. Nitra : FPV UKF, 2007. 144 s. ISBN 978-80-8094-192-5
2. DUBCOVÁ, A I. 2005. Geografia Slovenska. http://www.kgrr.fpv.ukf.sk/GSR/

3. HENSEL, K. – KRNO, I. 2002.  Zoogeografické členenie  –  Limnický biocyklus.  Mierka 1 : 2 000 000. In: Atlas krajiny SR. Hrnčiarová, T. red. Bratislava : MŽP; Banská Bystrica : SAŽP. 2002. 344 s. ISBN 80-88833-27-2

4. JEDLIČKA, L. – KALIVODOVÁ, E. 2002. Zoogeografické členenie – Terestrický biocyklus. Mierka 1 : 2 000 000. In: Atlas krajiny SR. Hrnčiarová, T. red. Bratislava : MŽP; Banská Bystrica : SAŽP. 2002. 344 s. ISBN 80-88833-27-2

5. LACIKA, J. A I. 2009. Slovensko A – Ž. Bratislava : Ikar, 2009. 488 s. ISBN 978-80-551-2048-5

6. ONDREJKA, K. 2000. Rekordy Slovenska Príroda. Bratislava : MAPA Slovakia, 2000. 285 s. ISBN 80-8067-022-6

7. PLESNÍK, P. 2002. Fytogeograficko-vegetačné členenie. Mierka 1 : 1 000 000. In: Atlas krajiny SR. Hrnčiarová, T. red. Bratislava : MŽP; Banská Bystrica : SAŽP. 2002. 344 s. ISBN 80-88833-27-2